Keď prší, tak si sadneme dovnútra na lavičky a snažíme sa tlmiť hlas pokým z nášho rozhovoru neostane len šepot, aby ozvena v prázdnom kostole nebola tak výrazná. Neobvyklým spôsobom ma naplňuje rozprávanie sa s Martinom, pretože sa obaja vyhýbame príliš osobným témam. Tak o nich nemusím ani premýšľať, čiže keď sa bavíme o čomkoľvek inom, som pomerne šťastná. Väčšina ľudí, s ktorými sa posledné týždne stretávam, robí cez víkendy sprievodcov v pamiatkach a ja môžem chodiť tam, kam iní nesmia - nechám sa zaviesť až na vrch veže, kde býval zvon a Filip mi tam ukazuje mŕtvych holubov a je tam tak príjemne stiesnene. Keď sa pozerám na oblohu, tak zväčša oblaky vyzerajú ako keď miešam cesto na sušienky, ako keď chce niekto oblaky ružových odtieňov vmiešať do modrej oblohy a keď miešam cesto na sušienky, predstavujem si miešanie obláčkov na oblohe. Keby niekto robil audiokomentár k môjmu životu, ako úvod ku každému novému obdobiu by mohli byť rôzne skúšky mikrofónu, ako napríklad pred koncertom Subways.
No comments:
Post a Comment