Vo štvrtok sme sa zastavili vo festivalovom parku a pozerali sa ako rozoberajú jednotlivé stages, stany a ako podupaná tráva vyzerala v daždi prekvapivo zeleno. Až tak ďaleko zašli moje sny. Každá spomienka stráca svoju hodnotu keď postupne dospievam a mením názory, ale aj tak by som chcela, aby koncert Editors zostal v mojich myšlienkach rovnako dokonalý ako pohyby Toma Smitha. Aby sa neznčil ako keď nás rozsekali lasery Muse. Linda mala pravdu, keď hovorila, že beriem všetko príliš permanentne. Metafyzicky. Pritom som tú teóriu vždy odsudzovala. Bavila ma tá nervozita pred koncertom. Koncert je vyložene osobná záležitosť, skoro tak osobná ako jeden pár sluchátok. Každý moment z tých štyroch dní si pamätám tak dôkladne ako keby som ho mala vytetovaný v zadnej časti mozgu. Niekedy hovorím ľuďom to, čo by radi počuli tak často, že už ani neviem, čo si skutočne myslím. V tom, čo hovoria moji priatelia vidím súčasne toľko významov, že neviem ako presne mám chápať realitu a ako sa mám vyjadrovať ja, aby som bola pochopená. Ja predsa nemanipulujem, len mi chýba jednoduchosť sveta pred pár rokmi. Zatlieskaj si, realita. Tlesky tlesk. Vždy mám pocit, že všetko je v poriadku, keď ma ľudia hladia po hlave a hovoria sluší ti to, keď sa otočím v Martinovej hnedej košeli a usmejem sa so zaťatými zubami, keď sedíme u palisádového valu a ja sa nemôžem zapojiť do rozhovoru a keď stojím na lavičke pri Labe a recitujem časť textu, čo ani neviem kto napísal. Chcela by som si takých chvíľ vážiť aj doma. Už asi ani nechcem mať veľké nároky na seba a na druhých, lebo si to všetko len komplikujem. Príliš rozmýšľam nad významom každého pohybu, gesta a nad výberom vhodných slov, pritom to nie je dôležité. Svet vidím ako druhú stranu kaleidoskopu. A tak je to správne.
No comments:
Post a Comment