V posledných dňoch napriek obklopovaniu sa vatou vypchatými zvieratami s končatinami vyplnenými malými plastovými guľôčkami, môj život zostáva stále trochu prázdny. Zavretá v zlatých námorníckych hodinkách som znova predbehla malú aj veľkú ručičku a úspešne utiekla pred časom, čo je niekedy obzvlášť zložité; niekedy sa opriete do veľkej ručičky celou svojou silou a ona nie a nie sa pohnúť. Najlepšie sa mi uteká do Brna, kde sme minulý víkend s pôvodným plánom návštevy jednej galérie prešli snáď všetky expozície, vrátane obskúrnej výstavy socialistického nábytku a výstavy náčrtkov podobných fotke na albume Is This It od Strokes. Samozrejme som nevenovala ani chvíľu rozprávaniu o mojom emocionálnom rozpoložení a na čo aj; stálo by to za uvažovanie len vtedy, keby som za vyslovenie tak neľahkých slov dostala bodové ohodnotenie ako v Scrabble. Ale aj v takom prípade nie je jednoznačné, či by som vyhrala. Škola mi narúša celý denný harmonogram; oveľa radšej by som sedela v kaviarni s Jackson Pollock-like obrazmi a učila sa na NSZ. Asi ako dnes, keď celý čas, čo som tam bola, púšťali na hudobnom programe mierne kabaretné čiernobiele videoklipy.
No comments:
Post a Comment